Ako sme udicami hádzali...

V dňoch, kedy je v kalendári  uvedená zima skrsla v členoch našej dedinskej rybárskej organizácia myšlienka natrénovať na sezónu hody s udicou na plano. To ako bez návnady, iba s olovkom predpísanej gramáže  podľa možnosti čo najďalej. Odborníci tieto hody nazývajú super ďaleké. My skromne, diaľkoplazové. Neskôr sme  tento spôsob trénovania povýšili na súťaž.

V jeden mrazivý a inverziou prikrytý deň na Blažeja, sme sa zišli pri zamrznutom rybníku. Keď že išlo o zimnú disciplínu dôležité bolo mazanie. Nielen aktérov no najmä športového náčinia. Každý mal svoj tajný recept ako dosiahnuť maximálnu kĺzavosť vlasca po očkách udice a kto mal aj navijaka. Niektorí došli s riadnymi bičiskami schopnými obsiahnuť celú plochu rybníka a navijaky boli zbytočné. Mazacie komponenty boli rôzne. Od jemného oleja, kačaciu, bravčovú masť až  po kozmetické prípravky na mazanie tela pri slnení našich nežných polovičiek. Ako inak, predseda Fero musel byť niečo extra. Ten priniesol  medvediu masť ktorú zdedil po  starej materi. Aj tak staro a po medveďoch aj páchla. Predseda nepredseda, bol vykázaný mazať na vetrami bičovanú  roľu. 

Na ľade pri brehu rybníka bola nastriekaná červeným lakom čiara. Po ňu mali možnosť pretekári dobehnúť, doklusať, doplaziť sa alebo postáť pred aktom odhodu. Prekročiť čiaru bol neplatný pokus. Techniky boli rôzne. Milan, ktorému doma zo strechy domu trčala anténa na príjem signálu zrejme v TV  videl ako chlapi ale  i ženy  pred odhodením gule priviazanej na drôte robili rýchle otočky. Aj on mal  otočky dosť rýchle na to, aby udica preletela na ostrovček v  rybníku a zakotvila medzi vysokou šachorinou. Ochranná sieť proti lietajúcim udiciam chýbala. Musela tam zostať ako tá anténa na dome do jari pretože ľad tam  bol krehký.

 Karči v plnom pokluse mohutným rozmachom zamával udicou a olovko ako projektil pristálo v stáde džavotajúcich kormoránov. Po dopade stíchli a celý kŕdeľ mimo jedného trafeného odletel k rybníku do susedného chotára. „Nech sú vám  ryby susedovcov ľahké“, lúčili sme sa s nimi s predstavou koľko ušetríme na nákup brokov na ich preriedenie. Náš pokladník Miki, prezývaný Lakomec svojou ešte zánovnou udicou na ktorej svietil igelitový obal na korkovej rukoväti hádzal polo obratom. Jednoducho zatiahol špičkou k  boku a zľahka  spodným bekendom švihol. Aj dĺžka bola ľahká, 15,60 m presne do stredu označenej výseče čo nás nadmieru rozosmialo a musela byť vyhlásená prestávka.

 Po nej nasledovali zaujímavé hody.  Elo, ktorý posledné  tri rokov strávil na dovolenke v pásikových šatách za ublíženie na zdraví členovi Rybárskej stráže pri pokusoch reval : „ Na bachara ! Nevedeli sme kto to mal byť, ale pravdou je že jeho ručiace pokusy skončili mimo vyznačenú plochu. Naopak Rudo urobil taký záklon že olovko skončilo na topole za ním v úctyhodnej výške asi 10 metrov. Keďže výška nebola hodnotená skončil ako Elo, bez hodnotenia. O ďalších, životu nebezpečných hodoch radšej pomlčím.

Prekvapujúcim víťazom  stal Miki. Náš šetrný pokladník ktorý na schôdzi pred pretekom presadil, aby víťaz dostal iba pochvalný list predsedu bez finančného príspevku. Od jedu strhol celofán z rukoväte udice a hromžiac z batoha  vytiahol pokrčený diplom pre víťaza ktorý získal od svojho syna za víťazstvo v brannom trojboji. Samozrejme krstné meno víťaza a názov preteku vymazal a prepísal na aktuálny stav.

Takto zvesela sme sa pripravovali na sezónu lovu. Podrobné vyhodnotenie a odovzdanie ceny víťazovi Mikimu a ceny FÉR  PLÉJ Karčimu za presný zásah vtáka rybojeda bolo ako inak v priestoroch známeho domu s názvom HOSTINEC. Tam okrem sĺz dojatia hojne tiekli silnejšie  z pohárov a pohárikov. Dobre bolo na duši pri pomyslení ako to bude naostro v lovnej sezóne

„Kto si bez viny, hoď udicou.“

Jozef Rozbora