Ako sme udicu krstili...
V polovici mája bolo mesto plné náhliacich sa ľudí v strakatých maskáčoch. Všetkým z očí pozerali iba ryby rôznych veľkostí a druhov. A z peňaženiek ťažko zarobené papierové bankovky za obdobie celého pracovného roka. Útokom brali všetky predajne náčinia na oklamanie nemých tvárí s vidinou ľahko zarobených obežív za ich predaj. Akoby zázrakom pri vchode do toho nášho obchodu s názvom „ Ticho lieči“ nestála rada o miesto ruvajúcich sa majstrov remesla rybárskeho. Teda vchode do domu, kde na prízemí predávali, neviem prečo stoličky. Unudená predavačka s malátnym výzorom pri pohľade na nás dvoch zdvihla svoje rybie oči a ukázala na schodisko plné zapotených rybárov ako pri ťahaní najväčšieho sumca z Domaše s poznámkou „Kto chce kam, pomôžme mu tam“. Konečne nás rieka nadržaných rybárov vsotila medzi stojany palíc všetkých dĺžok, farieb a materiálov. Iba ceny boli rovnako astronomicky vysoké. Špagátov, nitiek, háčikov rôznych veľkostí a sily, podľa informácie skúsenejšieho lovca a kamaráta ktorý ma pozval na úspešnú rybačku. Vyberali sme zodpovedne podľa vopred pripraveného zoznamu z Internetu aby nám viac času zostalo na ťahanie nadmerného množstva šupináčov. Preto bolo treba kúpiť udicu, ktorá v garáži doplní ich zostavu do počtu že oceľový tátoš bude spávať pod čerešňou a zohrievať zem s červíkmi. Vybrali sme radšej dlhšiu, načo míňať umelý špagát na ktorý sa viaže háčik. Farbu ktorú ako poslednú uvidia naše ryby sme vybrali čiernu. Nech vidia čo ich čaká ! Nová lovná zbraň po nadložení všetkých dielov bola taká dlhá že museli otvoriť oblok. Ešte kúpiť špagáty a háčiky, ako inak čiernych a celoročne ušetrené peniaze na dovolenku zhltla nenásytná šťuka s menom POKLADNICA, ktorá ako bonus vypľula pol metrovú potvrdenku s DPH ako na Marse. Ja som vybral ešte dva voňavé spreje na červíkov aby voňali pri rybích návnadách. Poradili mi mäsovú na dravce a akúsi zmesku vôní balkánskej zmrzliny. To sa už cena vyšplhala do výšky Mliečnej dráhy. Na ceste späť udica ako oje Veľkého voza trčala z okna auta tak ďaleko, že sme ani neopustili Miliónovú predajňu a jej predná časť už oberala májovky doma a signalizovala náš príchod. To už miestne gazdinky kľačali pred domami a úpenlivo nás prosili aby sme ich zaradili na zoznam pri predaji hojných úlovkov. Prisľúbili sme okrem jednej. Tá vo fertuche po babke a bradou ktorú si nestihla oholiť ležala na ceste aby sme ju neobišli. Po zabrzdení sme v nej spoznali rozvedeného, stáleho návštevníka siedmej krčmy v poradí “ U pytliaka“. Nastal čas zloženia rybej gilotíny a naviazania špagátov a háčikov. Ale ešte predtým malý aperitív z výťažku dvoch dospelých jabloní ktorý voňal novotou. Kamarát, spolumajiteľ novej ďalekonosnej udice ma ponúka. „ Daj si do jednej i druhej nohy. Ešte na zdravie polovičiek, detí, svokier, babky, dedka a krčmárky. Nemohol som odolať. Po príchode k vode ma kamarát upozornil, že je nutné správať sa ticho a nenápadne aby si nás ryby nevšimli. Ale po pichnutí háčika do dlane spustil vodopád írečitých nadávok vzťahujúcich sa na rybie pokolenie. Konkrétne : ......... ......... ......., ani papier ich neznesie. To nás už ryby počuli a videli. Viem to podľa toho ako sa vynárali z vody s otvorenými papuľami a smejúcimi očami. Žeby sa nevedeli dočkať našich červíkov ? Tých som pred nahodením postriekal zlatom vyváženými sprejmi. V momente boli okolo nás všetky lietavé hmyzie potvory z blízkeho ale i ďalekého okolia až z Etiópie. Oni prileteli ale ryby nepriplávali. A tak krst novej udice musel počkať. Možno nabudúce...
„Môžu mi zobrať všetko. Len udicu nie.“
Jozef ROZBORA