Nevidiaca rybačka
Peter sa na potulkách pri vodných plochách sa stretával iba rybármi, ktorí dobre videli a počuli. Ale jedna skúsenosť s dieťaťom s vážnou poruchou zraku prebudila jeho predurčenie z hviezd, pomáhať spoznávať krásy prírody tým, ku ktorým bola príroda macošská. Dočítal sa že, nevidiaci človek je v nevýhodnej pozícii oproti vidiacim. Nemôže byť úplne samostatný pretože nedokáže zrakom prijímať určitý typ informácií. Avšak sú informácie ktoré možno previesť do inej podoby než optickej. Robí sa to sluchom alebo hmatom. V pamäti sa mu vynorili vetrom ošľahaní chlapi s udicami a citlivým srdcom voči všetkým slabším ako oni okrem tých čo chcú uloviť. Pomôžem im spoznať krásu čakania na úlovok no najmä poláskať sa s ním pred pustením späť do vody ! Rozhodol sa pomôcť a spoznávať svet tmy a ticha v očiach. Začal písmom ktoré pripomína pichnutie háčika do prstov. Ale tie pichnutia sú vybodané do tvrdého papiera kde zostane v papieri jamka, ktorú po obrátení papiera možno čítať hmatom. Vymyslel to pán Luis Braille po ktorom dostalo názov. Toto písmo má nenahraditeľné miesto v živote nevidiacich ktorým takouto formou sprostredkuje krásu okolitého sveta, ktorý si my vidiaci tak málo vážime. Po zverejnení informácie že by rád priviedol nevidiace deti na rybačku svojim kolegom zostalo ticho. Ticho prítomných bol súhlas a prísľub pomoci v jeho snažení. Ešte vytypovanie školy kde nevidiaca mládež prstami lúska knihy a sluchom počúva čo jej nie je dopriate vidieť. Potom iba presvedčiť pedagógov o vytvorení rybárskeho krúžku. Tu ich učil naviazať prút, zamiešať kukuričný šrot so strúhankou a vodou a zavesiť medzi očká prúta policajtov. Odovzdával im umenie ktoré sa dedí ako závažná choroba. Vedel ako očariť ich srdiečko keď feeder, či lov s bičom dokážu vyčariť záberom úsmev na ich tvárach. Veď oni v plnom rozsahu využívajú hmat a sluch na kontakt s okolitým svetom farieb. Prišlo finále. Všetci chlapi pri rybníku kde priviedol svojich nevidiacich rybárov mali udice nahodené iba na brehu. Pokrikmi chceli dokázať, že bojujú s nadmernými rybami a hlasno oznamovali ich pomyslenú veľkosť. Naši mladí adepti rybolovu bez hraníc pozorne počúvali, ale nedali sa strhnúť vyvolanou atmosférou pri vode. Pokojne a trpezlivo podľa pokynov svojho už nie vedúceho krúžku, ale uja Peťa nahadzovali návnady a sluchovým vnemom a končekmi prstov čakali na zábery. A tie prišli. Tá radosť po pohladení ulovenej ryby aj keď pod mierovej ktorú pohladkali okrem lovca všetci prítomní. Áno, pustili ju späť do sveta ticha. Osvedčili sa pípajúce plaváky ktoré počuli ešte skôr ako vidiaci lovci ktorí aby nezostali v hanbe skúšali všetky finty aby nezaostali za našimi mladými rybármi. Nezostali. Pomohli im spoznať ten slastný pocit ticha pred záberom a krásnej symfónie vody a vlasca pri súperení s tvorom z vody, ktorý vidí, ale nevie rozprávať.
Vďaka, chlapi v maskáčových oblekoch a srdcom plným lásky k ľuďom a prírode !
Prišli, nevideli, zvíťazili !
Jozef ROZBORA