Rybár a chlapec
Starec sa snažil držať udicu pevne v roztasených rukách a uprene hľadel na vodnú podvečernú hladinu a z dlhej chvíle rozprával. „Chytil som už veľa veľkých rýb, ale na tú najväčšiu stále ešte iba čakám“. Asi desaťročný chlapec sedel pri ňom s kolenami pod bradou a pozorne načúval rozprávaniu svojho rybárskeho idola. „A prečo ste ju už nechytili ? Veď chodíte na rybačku v lete aj v zime“, zamyslene povedal chlapec. „ Ryba to ti je čudný tvor. Koľko krát si myslíš že už ju máš, držíš ju, od radosti až výskaš, a odrazu je z háčika preč. Vari má motor ako loď, rozvíri hladinu a už je v hlbine“, po odmlke povedal rybár. Slnko stmavlo, pohaslo, spustilo sa nízko nad jazero. Vtáky pomýlene lietali nad odrazom červenej slnečnej gule vo vode a sklamane odlietali preč. Chlapec ich chvíľu závistlivo pozoroval, rozmýšľajúc nad starcovými slovami. Bol to taký starec ako z rozprávkovej knižky. S čiapkou na hlave v lete či v zime, zhrbený, múdry a figliarsky. Len fajku nemal. Fajčil cigarety Olympie. Chlapec mu ich chodil občas kupovať do trafiky ktorú vlastnil tak isto rybár strýko Fedor. Držal udicu, uprene hľadel do vody a fajčil. V tom sa neďaleko nich vyhodila ryba. Zatrepala sa na vzduch a náhlivo zmizla pod hladinou na ktorej sa zachveli kruhy. „Vidíš ju, potvoru...?! Voľakde sa mi vysmieva“, namrzel sa starec. „Už ani rybu neprekabátim. Namaškrtila sa a už je preč. Podaj mi rýchlo červíka. Teraz sa chytíš aj keby si nechcela!“ Starec sa rozohnal, háčik dopadol na vodu, ponoril sa do nej a tenký silonový vlas sa rozložil na hladine. Starec mal pravdu. Udicou začalo neodbytne trhať a začal z celej sily navíjať. Ryba sa trepotala na háčiku, ale akosi smutnejšie ako pred tým. Chlapcovi jej bolo zrazu ľúto. Vtedy zacítil ako štípu komáre, otočil sa rozbehol sa domov. Doma nebolo nikoho. Zobral teplákovú bundičku, cibuľu proti komárom a vrátil sa späť k jazeru. „Starký, starký, mám cibuľu proti komárom, poďte sa natrieť“ Starec najskôr sipel ústami psst, potom hnevlivo zvolal. „Nekrič tak, odplaším mi ryby !“, a ukazoval na kolieska na vode. „Podrž udicu, nech si zapálim !“ Chlapec s pocitom zodpovednosti pevne stisol prút a pevne sa rozkročil, ako to videl u starkého. Čo keď zaberie jeho životná ryba ? Starec dofajčil, otvoril ošumelý plecniak a z mastného papiera vybalil slaninku, z obrúska chlebík a spolu s cibuľou určenou na komáre, ktoré po západe slnka zmizli začal na drevenej podložke v tvare ryby chystať večeru. Robil to pomaly a dôkladne, s úctou k darom zeme. Chlapec sa díval do vody a rozmýšľal, aké by to bolo keby chytil morskú pannu. Ale hneď tú myšlienku zavrhol. Morská panna je niekde v mori a nie v takomto jazere a určite by sa nechytila na obyčajného červíka. Slnko pomaly zhasínalo až pocítil na tele zimu. Udicu mu starký vybral zo skrehnutých rúk, položil do trávy a chlapca zabalil do vyblednutej trojrohej stanovej celty, ktorú k vode nosil už viac ako štyridsať rokov. Zaspal. Starký ho zodvihol zo zeme a odniesol domov k vystrašenej matke a vrátil sa k vode. Mal šťastie. Krásny jalec sa ulakomil na návnadu a po parádnej jazde ako na kolotoči skončil na brehu. Starec vložil rybu do vedierka a odniesol do dvora kde chlapec býval. Tam ju preložil do suda s čerstvou vodou ktorú naťahal zo studne. Skoro ráno, keď rodičia ešte spali, išiel nakŕmiť psíka Amora a dať mu čerstvej vody. To bolo ale prekvapenie ! V sude si nepokojne plávala prekrásna, asi päťdesiat centimetrová ryba. Určite to bola tá po ktorej túžil starký. Možno tá, ktorá zabrala keď ešte pevne zvieral udicu a je to jeho trofejný úlovok ! Prvému sa pochválil ujovi Fedorovi, keď kupoval otcovi noviny. Ten však jeho radosť schladil. Povedal mu, že starký takýto úlovok ešte nemal a chcel aby sa radoval on, jeho verný pomocník. Smutný si to zamieril si to do vrbín na brehu jazera a premýšľal čo robiť. Až otcov hlas ktorý sa domáhal svojich novín mu pomohol. Jalca preložil do hrnca s vodou a spolu s ním naložil na káričku, ktorou vozieval nakosenú ďatelinu pre zajace. Vedel kam ísť. Priamo k trom zrasteným jelšiam pri jazere, pod ktorými pravidelne sedával starký. Nebolo treba viesť zbytočné reči. Starkému sa poďakoval za darovanú rybu a spýtal sa ho či nechytil väčšiu. Ten pokrútil hlavou, vybral jalca z vedra, pohladkal a pustil do vody. „Nech dorastie kým ti spevnejú ruky, aby si mal silu dostať ju na breh“
Jozef ROZBORA