Silvestrovská oberačka

Čas silvestrovský je známy aj hodnotením toho, čo sme chceli v uplynulom roku pri vode dosiahnuť. Ale iba hrou osudu sa nám , teda mne,  už pár rokov nedarí poriadne vyzvŕtať poriadnu  rybu na háčiku.

Najlepšie bude bilancovať v tichu pri vode v posledný deň roka, kedy tak ako  sú ľudia k sebe, by mali byť aj ryby rybárom zhovievavejšie. Najmä   v pokročilom čase, keď už začína účinkovať  predpísaná dávka ohnivej tekutej medicíny.

 Sotva sa zubaté slnko prehuplo nad stromy, zdvihol sa pri riečke plášť nízkej oblačnosti a všetko zahalila slizká hmla. Z tejto hry počasia padla na mňa riadna rybárska depresia. Nevidno ani na koniec nosa, nie ešte udicu ktorá prekonáva dĺžky nosov Pinochia  s Ciranom dokopy. Opúšťam toto nevďačné  miesto a lovecký postoj zaujímam vyššie po prúde pod srieňom obalenej jelše.

Ruky  začínajú mrznúť, nohy tŕpnuť keď zrazu záber ! Mohutne zaseknem  a iba cítim, že ryba na háčiku pristála na jelši. A to v takej  výške, že ju pre prekliatu hmlu ani po posvietení lampášom nevidím. -  Čo je to za rybu, nedosiahol  som svoj tohoročný rekord  ? – víria mi hlavou myšlienky. Na zhodenie ryby zo stromu nepohla technika používaná pri oberaní orechov. Rybárska depka je zrazu preč. Náhlivo znášam suché konáre na oheň, ktorým chcem rozohnať duchnu hmly a pozrieť sa na  úlovok.

Problém so založením ohňa nebol, pretože okrem dreva sa pri vode nachádzalo množstvo odpadkov ktoré si  tu rybári zanechali asi na horšie časy. Za chvíľu už blčali úctyhodné plamene. Vlasec od horúčavy však povolil a do bronzova opečená  ryba  dopadla  do srieňom posypanej  trávy.

 Do  zošita úlovkov pribudol nový druh ryby – Opecanus carpio.  Že  neklamem, môže potvrdiť  náš patrón Peter, ktorý videl ako som si  sám pripravil a zjedol slávnostnú  večeru, na ktorú budem určite ešte dlho spomínať...

„ Chytaj ryby vždy tak, ako posledný krát !“

Jozef  ROZBORA