Svedomie pytliaka

Ruku na udicu rybári.  Ktorý z nás aspoň raz neokúsil chytiť rybku bez povolenia alebo zakázanom čase ? Ten kto povie že ani raz je najpoctivejší rybár medzi nami. Určite si spomínate na prvé rybačky, keď stačil prútik z vŕby, ohnutý špendlík na pevnej niti na prišívanie gombíkov a už  sme viseli na vŕbe alebo ticho čupeli na brehu rybníka. Lenže vtedy to zrejme nebolo to pravé orechové pytliactvo. Iba chytiť rybku  a utekať sa pochváliť sa kamarátom ktorí ešte neťahali. Rozpoviem o jednom, po našom povedané pytliakovi ktorého príroda obdarila schopnosťou zvŕtať udicou a hlavou tak, akoby boli na skrutke. Jeho udice už po príchode k vode zvestovali rybám  smrť mučeníkov.  Roky mu bolo jedno kedy a čo chytá, len aby vycical rybník až na kosť. „Hnusný pytliak !“, kričali majitelia rybníkov a rybári ktoré navštívil. Pre úlovok neváhal vypustiť vodu pred výlovom. Po jeho vyčíňaní pohľad na rybník takmer zastavil dych. Namiesto rýb v ňom buble riedke blato. V mazľavej kaši sa zúfalo zmieta zopár rybích tiel. V odtokoch reve voda a silný prúd vytláča stovky rýb. Tí ktorí sa o novú rybiu úrodu starali celý rok nešťastne postávajú na brehu. Zbytočná bola ich robota. Miestni obyvatelia sa vrhajú na ryby v potoku. Naberajú ich do prepraviek a plnia nimi igelitové vrecia. Privolaní policajti obchádzajú ich domy, rozdávajú pokuty a rekvirujú zabité ryby, ale už je neskoro. V ďalších dňoch sa viac ako polovica objaví na blízkych trhoch. Našim poctivým rybárom odplávalo dolu vodou mnoho peňazí ktoré už neuvidia. Po vypustení rybníka mlčky prehrabujú páchnuce zvyšky rýb. Dobre si žil náš pytliak. Mohol si dovoliť kúpiť aj auto za peniaze utŕžené na čiernom trhu  vyplatené priekupníkmi. Ale neurobil tak, aby nevzbudil pozornosť. Všetko obetoval na nákup a výrobu rafinovaných zbraní proti rybám. Roky  plynuli, začal úradovať čas  staroby so všetkými dôsledkami.  To už nebolo ako predtým   hodiny čušať v húštine po odchode rybárov a členov Rybárskej stráže. Bolo  čoraz ťažšie bez okuliarov pozerať do skiel vojenského ďalekohľadu na nočné videnie. Postupne sa zbavil pytliackeho náčinia a začal  chodiť medzi ľudí, počúvať ich ponosy na počasie, úrodu,  neposlušnosť detí a ich neúctu k starším. Keď došla reč na rybárčenie stíchol. Bál sa aby sa   neprezradil pri spomenutí niektorých  zakázaných lovných techník. Ale na rybárskych pretekoch mládeže v rodnej obci keď videl nadšenie, radosť ale i plač nad neúspechom súťažiacich sa pohlo jeho svedomie.  Rozhodol sa. Pri love rýb bude vždy dodržiavať platné predpisy a chrániť prírodu, aby sa jej krásou mohli tešiť aj naši nasledovníci. Toľko o jednom bývalom pytliakovi. Ale zodpovedzme si na otázku. Pytliak je iba ten na ktorého ukáže prstom člen Rybárskej stráže ?

Jozef   ROZBORA